text: Juraj Štefanovič
fotografie: Milan Feješ
Na konci októbra sme traja kamaráti - Bea, Milan a ja, prešli non-stop zhruba stokilometrový turistický pochod Malými Karpatmi, z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy. Už som tomu jeden príliš dlhý blog venoval: Opačnou stovkou to nazývame preto, že sa ide v protismere ku populárnej Trnavskej stovke, v inom ročnom období a spravidla v inom poradí dňa a noci. V tomto texte chcem opísať samotnú trasu a jej prežívanie, ktorú som s rôznymi účastníkmi absolvoval štvrtý raz a tretí raz dokončil. Ten jeden nedokončený raz sme to vzdali na polceste, vzhľadom na pol a viac metra naozaj rekordného snehu v novembri 2007.
Piatkový autobus z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom 30.10. 2009 sa za jesenného súmraku veľmi pomaly posúval cez všemožné dopravné zápchy a tým sa cesta tak natiahla, že sme potom doslova s radosťou vyrazili nazad pešo. Najprv však prebehlo intenzívne pitie tekutín v miestnom pohostinstve v Brezovej, vedľa autobusových nástupíšť. Začať do tela prijímať tekutiny ešte doma, pred párhodinovou jazdou, by iste spôsobilo problém.
Začiatok cesty je veľmi dlhá hlavná ulica v Brezovej a na konci pred benzínovou pumpou odbočujeme vľavo do temnej doliny, pomedzi zopár posledných domov a brechajúcich psov. Mesiac žiari takmer v splne ako reflektor, prvých zhruba desať kilometrov po Dobrú Vodu väčšinou vôbec nepotrebujeme svietiť. Noc začína jasná a mláky popri ceste zreteľne začínajú primŕzať. Asfaltová cesta najprv prudko, dôrazne a dlhodobo stúpa nahor. Vďaka tomu začínajú mať naše telá vhodnú prevádzkovú teplotu a prestáva byť zima. Pri Trnavskej stovke sa tadiaľto ide opačne, teda prudko dole do Brezovej a je to navyše posledný úsek stovky a riadny asfalt, účastníci a ich nohy z toho mávajú patrične hlboký zážitok. Na temene stúpania sa rozhodujeme že pôjdeme aj ďalej asfaltovou cestou, červená značka odbočuje vpravo do lesa a prichádza na Dobrú Vodu oblúkom cez hrebeň kopcov. Na asfaltovej ceste je potrebné na ďalšej križovatke odbočiť vpravo a trocha sa orientovať, je tu viacero odbočiek.
Hostinec v Dobrej Vode nás ako obvykle príjemne pohostil čerstvou pizzou a pivom, bolo tam rušno a obsluha do neskorého večera. Zaťažení jedlom stúpame pomaly hore poľnou cestou k zalesnenému priesmyku, za ktorým pokračuje cesta dlhou dolinou v temnote, najprv blatová, potom poľná a nakoniec asfalt. Pred rokom sme v húštinách naokolo vyplašili divé prasiatka, tentoraz sa nezjavilo nič. Ukludňujem sa pomyslením, že medvede sa v týchto končinách asi zrejme určite nevyskytujú a tým to máme jednoduchšie :) Na konci doliny križujeme hlavnú cestu Trstín - Jablonica, v tejto hodine takmer opustenú a prechádzame po nej cez most nad železničnou traťou. Po zalesnenej vrstevnici prichádzame ku stanici Buková. Od nej hore cez kopec do chatovej osady Sokolské chaty. Na temene toho kopca som s minuloročnou výpravou pred rokom katastrofálne zablúdil, v rukách trojo zapnutých GPS a dva kompasy : ) Vtedy trvalo hodinu kým sme sa spamätali. Teraz ostro sledujem silným bicyklovým svetlom kadiaľ ide značka. Samozrejme nečakane uhýba ponad briežok a kopy konárov smerom vľavo z lesnej cesty. Pozorovanie okolia napovedá, že minulý rok sme zablúdili cca 300 metrov vpravo a je nepochopiteľné ako sa nám vtedy podarilo nenájsť cestu. Asi sme mali vypnúť prístroje a lepšie pozorovať okolie...
Chatová osada nás víta mnohými tmavými chatami, z jednej sa však ozýva živý krik a výskanie nočného flámu. Nasleduje dlhá cesta von z doliny a potom dlhá hlavná asfaltka do dediny Buková. Obchádzame kameňolom a jeho množstvo bežiacich mohutných strojov, ktoré drvia a triedia kameň celú noc. Pred Bukovou je možné odbočiť smerom na Záruby, Trnavská stovka však tadiaľ nechodieva, po tvrdom výstupe by nás teraz čakal nepríjemný zostup dole potme po skalnatom chodníku pokrytom námrazou. Z Bukovej znovu po asfalte prichádzame na Brezinky, čím sme Záruby obišli a tu sa aj nadlho končí asfaltové utrpenie, ďalej pokračujú lesné cesty a chodníky. V okolí Amonovej lúky začína čierna obloha blednúť. Na ospalosť si nikto z nás počas pochodu nesťažoval, rovnomernou chôdzou bola akosi fyziologicky zatlačená do úzadia. Asi tým. Podaktorí z nás však mali v termoske kávu. Kopec Klokoč má cez deň krásne výhľady, teraz ho však lenivo obchádzame vpravo lesnou cestou až po sedlo Uhliská. V sedle sú Božie muky a lavička na ktorej raňajkujeme. Je ráno, fotografia s použitím blesku však ukazuje relatívnu tmu a odhaľuje riedku hmlu.
Nasleduje výstup na Vápennú, z tejto strany je nízky, z druhej strany nás však potom čaká veľmi útrpný hodinový zostup. Prelezenie hrebeňa Vápennej a zostup zabrali dokopy dve hodiny, je to náročný kopec. Zvlášť na miestach, kde je vrcholové kamenné more. Ranný pohľad však stál za to, viď foto. Vyzeralo to tam v sobotu ráno ako výhľad z osemtisícovky, pričom ale kopec Vápenná je desaťkrát nižší. Takže slušný pomer cena/výkon :) V zlom počasí alebo v tme je alternatívna možnosť úplne sa vyhnúť Vápennej - zo sedla Uhliská odbočiť na Sklenú Hutu a z nej pokračovať k sedlu Skalka. Sklená Huta je prázdna pekná lúka uprostred lesov, pred storočiami tam však prosperovala obec a tavili sklo. Dnes niet po obci ani stopy, teda na prvý pohľad. Pozornejšie oko tam objaví napríklad rozličné ovocné stromy, ktoré v hlbokom malokarpatskom lese samy od seba veľmi nerastú.
Po útrpnom hodinovom zostupe z Vápennej nasleduje relatívne príjemnejší výstup zo Sološnickej doliny k uvedenému sedlu Skalka. Tam je drevený rebrík, ktorým sa dá dostať cez plot na lesnú cestu cez ohradenú oboru a tým sa pohodlne vyhnúť Taricovým skalám, čo je utešené kamenné more na dlhom svahu a osobne po ňom nikdy veľmi netúžim. Po príjemných lesných rovinatých cestách a chodníkoch sa dostávame na Čermákovu lúku. Už samotný kopec Vápenná je z obidvoch smerov stovkového výletu akýsi psychologický bod polcesty a nádeje, že sa azda niekam podarí dôjsť. Od Čermákovej lúky sa blížime k ďalším horským prémiám, avšak pred Skalnatou ma napadne odbočiť vľavo na zimnú bežkársku cestu. Tým obchádzame výstupy ale predovšetkým útrpné zostupy z Čertovho kopca, zrejme za cenu nejakého predĺženia cesty. Zimná bežkárska trasa ide dlhou lesnou cestou viacmenej po vrstevnici, po príchode k žltej značke ideme touto nahor a ďalší kopec obchádzame lesnou cestou vpravo, kde sa dá. Na konci zostupu je hotel a reštaurácia pri Pezinskej Babe. Tam je dlhšia zastávka a poriadny obed aj drink. Vzhľadom na mrazivú noc nám tekutiny veľmi nechýbali, niesol som necelé dva litre vody nabrané v pohostinstve na Dobrej Vode a postupne míňal až sem. Cez leto by to bolo horšie. Pod Vápennou je na chodníku prameň, momentálne bol však vyschnutý.
Z Pezinskej Baby začína „chronicky známa" trasa po červenej značke do Bratislavy - čím bližšie domov tým častejšie tadiaľ chodievam. Kopec Somár, polcesta na Biely Kríž, tiež je nami tvorivo obídený naľavo lesnou cestou, po ktorej sa chodí v zime na lyžiach. Cieľom výletu je dôjsť z bodu A do bodu B, horské prémie momentálne nezbierame. Začína sa stmievať a v hlbokej tme pomaly vychádza žiarivý mesiac. Vlastne sme celou cestou takmer nikoho nestretli, po asfaltových cestách občas auto, po chodníkoch sme stretli živých ľudí len pri prechode cez oboru a potom ...kilometer pred Bielym Krížom oproti nám slabé svetlo, jedna pani s ruksakom si to vykračovala sama do noci v ústrety Malým Karpatom. A ešte si spomínam na jednu dvojicu oproti s gitarou a na jedného pána na asfaltovej ceste a jeden raz na drevorubačov. Všetko. Na sto kilometroch. Nikto viac.
Počas posledných piatich kilometrov pred Bielym Krížom to v hlbokej tme druhej noci pochodu začalo (v nohách už vyše 80 kilometrov). Najprv sme zbehli zo značky na cyklistickú cestu a po desiatich minútach sa vrátili. Najhoršie je zablúdenie na chronicky známych miestach - pretože prichádza neočakávane, keď poľavíme v pozornosti. Občas dokáže dobre vyviesť z miery, keď nastane údiv že som odrazu na mieste, ktoré som v živote nevidel. Po návrate na správnu cestu som sa však už stále cítil divne. Lesný chodník sa premenil na nekonečný úzky tunel, osvetlený iba mojou lampou. Žiadny orientačný bod, šlapanie bez konca. Značka občas na strome ukazovala že ideme správne a hodinky ukazovali že predpokladaný čas po Biely Kríž sa ešte neminul. Napriek tomu som bol presvedčený že nejdeme dobre a ideme príliš príliš dlho a stále nikam neprichádzame. Kríza pilota, ktorý zostane visieť v tme a hmle nad oceánom osamotený nad prístrojmi ktoré mu čosi ukazujú, čomu neverí.
Na Bielom Kríži nás víta fakt široko ďaleko jediná pohostinná maringotka a táborový oheň. Naozaj Bratislava nemá tu vo svojom lesoparku na viac? Posledných zopár cyklistov a kričiacich detí v tme. Dosiahli sme psychologický cieľ „blízko" Bratislavy. Bea a Milan sa rozhodujú, že už odbočia do Rače na električku. Som v pohode a pokračujem sám na Kamzík, kde ma dole na Kolibe u kamarátov čaká pohostenie, drink a posteľ. Keď to počítam, z Bieleho Kríža dole do Rače je dobrá hodina pochodu a na Kamzík som to urobil za 1:40, nie je to už veľký rozdiel. Šiel som už teda osamote celou cestou, nikde nikto v sobotný mrazivý večer. Samozrejme po chronicky známych miestach lesoparku, mesiac takmer v splne nad hlavou a občas výhľad na žiariacu metropolu dole. Každú chvíľu po lese križujem oblak hustej hmly, ktorú doslova krájam lampou a len odhadujem či sa držím chodníka. Na Červenom Kríži je nočný romantický pohľad na horiace sviečky pod krížom. Rozprávam sa sám so sebou (čo už iné :), vymenovávam jednotlivé miesta cez ktoré ešte musím prejsť a pravidelne sa divím, že medzi nimi sú podaktoré úseky neočakávane neočakávane dlhé. Plus komunikácia cez mobil, podávanie situačnej správy všetkým čo čakajú. Je to u mňa prvý raz, čo idem až na Kamzík. Predošlé prípady sme vždy všetci skončili v Rači v električke. Vraj je to takto obvyklé, posledný úsek je psychologicky ťažký: mesto pod nohami a silný pocit, že cieľ už bol.
Kamzík, faktický cieľ. Pretože aj tak pôjdem pešo dolu. Osvetlená asfaltová cesta, zatvorené bufety, prázdno, nikde ani nohy. Pripadám si ako Messner na jeho osemtisícovkach, na ktoré z rôznych dôvodov vyšiel sám, alebo len vo dvojici. Vlastne mi tu ani nikto nechýba. Začali sme v Brezovej pod Bradlom o 19:00 a končím ďalší deň 21:30. Dole na Kolibu je to len symbolická vychádzka a usadám u kamarátov k plnému stolu dobrého jedla a pitia. Ukazujú na mňa prstom a hovoria ďalším známym, že takto vyzerá človek čo práve prešiel sto kilometrov. Pri pohľade do zrkadla nevidím nič zvláštne. Na nohách žiadne otlaky. Čestné slovo. Nad 30 - 40 km používam zásadne len bežecké tenisky s hrubou podrážkou a tenkým textilným zvrškom. Značku prezradím, až keď mi pošlú dva páry :) Tenké bavlnené ponožky staršieho veku mením každých asi 30 km a spravidla ich doslova spotrebujem, vyhodím po roztrhaní. Otlaky som mával kedysi, keď som si myslel, že na „turistiku" sa musí chodiť v „turistických" topánkach. Samozrejme do snehu a nad pásmo lesa používam poriadne boty, ale vtedy nešlapem stovky :) Po dvoch hodinách sedenia za stolom som si však musel nohy vyložiť hore, začali tŕpnuť a tlačiť. Klenby nôh trocha vysilené, trocha si cítim bedrové kĺby, chodidlá akoby mierne udreté, únava v krížoch. Celkovo sa cítim príjemne. Na električku by som však ešte trochu zabehol. Na rozdiel od mojich prvých stoviek sa nekoná ani pocit horúčky, ani mikrospánky, ani nemám pocit pomalého odlepovania chodidla od zvyšku nohy ako keď sa otvárajú sardinky. Nebodaj si telo už zvyklo? Tento rok je to moja jediná stovka, ďalšiu asi navštívim organizovanú až v máji, čo je o pol roka. Necítim závislosť robiť to častejšie. Na druhý deň nedeľná pohoda, odpoludňajší hlboký spánok.
Môj prvý dlhší turistický pochod kedysi dávno bol 40 km, ledva som došiel, pocit horúčky, zaspávanie. Potom si však telo zvyklo. Podobne aj môj prvý beh, namiesto pravidelných útrpných 6 až 8 koliesok po ihrisku ma kamarát vzal do lesa a nič netušiac to bolo odrazu 14 kilometrov. Telo si však po pár behoch zvyklo. Ku stovke mám však rešpekt, vtedy sa treba snažiť dosiahnuť ani nie tak počet kilometrov ako ten správny duševný/duchovný stav a udržať ho 24 hodín. Kto má kondíciu ale stovku ešte nešiel, musí počítať s pravdepodobnosťou, že niekde z trasy odíde. Pretože jeho telo ešte takú vec nepozná a nedá sa predpovedať ako zareaguje. Ak niekto vezme na stovku takých čo ešte nikdy neprešli ani 50 km, riskuje stroskotanie výpravy :) Sám vnímam stovku vždy len ako rámcový plán a rozmýšľam zásadne len po najbližších povedzme 20 kilometrov, respektíve po najbližšie občerstvenie. Keby nevyšlo počasie, bolo by aj tak na zváženie pokiaľ až chceme dôjsť. Stovku je možné v partii urobiť aj ako štafetový výlet, kde podaktorí to prejdú azda celé a ostatní sa pridávajú na rôzne úseky. Robili sme to už aj takto a dokonca naši obetaví kamaráti raz na polceste pristavili auto a čakala nás okrem šampanského ananásová torta. Potom sa však kráčalo ťažšie...
Anyway, ekonomická hodnota nášho pochodu bola 3 eurá 90 centov. Toľko stál autobus tam :)
Naše tri predošlé Opačné stovky http://petervojtek.eu/T100/
