reklama

Ako sa kráča 24 hodín

Tretiu sezónu po sebe sme uskutočnili našu zvláštnu turistickú akciu, ktorú nazývame Opačná stovka, prípadne Trnavská stovka naopak. Samotná Trnavská stovka je podujatie, ktoré funguje už desaťročia, koná sa začiatkom júna a napriek názvu Trnavská nejde cez Trnavu ale v podstate pozdĺž nej, deklarovaných sto kilometrov cez lesy Malých Karpát, z bratislavskej Hlavnej stanice hore na Kamzík a potom a potom a potom až do Brezovej pod Bradlom. Stovky účastníkov a údajne mnohí z nich to naozaj celé prejdú. Štandart je povedzme 24 hodín putovania, teda ako pre koho. Na Slovensku existujú aj iné stovkové pochody, menej známe s menším počtom účastníkov a už tri sezóny existuje aj tento „náš“ pochod.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Všetkovzniklo tak, že jeden z nás natoľko vyrástol a druhý zas natoľko ostarel, že užbolo načase skúsiť tú Trnavskú stovku naozaj celú. Podotýkam, že 50km pochodovsom v živote absolvoval nespočítateľné množstvo, ale považoval som to za akýsifyziologický normál (9 až 12 hodín šlapania podľa momentálnej kondície) advojnásobok toho sa mi videl akýsi nemysliteľný, len pre vyvolených. Prvý pokus o celú Trnavskú stovku zlyhalna neobyčajne kruté počasie, pred ktorým mňa osobne akýmsi zázrakom v poslednejchvíli odpratala z trasy nečakaná horúčka a chrípka. Druhý pokus takisto silnezasiahlo počasie, ale 60km sa nám aj tak podarilo prejsť. To už sme si začalispytovať svedomie a rozhodli sme sa priam univerzitným spôsobom pre opravnýtermín. A tak vznikla naša Opačná/Naopak stovka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyrazili sme v jeseni 2006,ráno opačne z Brezovej pod Bradlom do Bratislavy. Po 24h sa nám podarilo prísťdo Rače, kde som si v električke neuvážene sadol a potom to vyzeralo ževystúpim horko ťažko až na ďalšej konečnej. Hneď ale treba pripomenúť, ževzorová neopačná Trnavská stovka nevychádza z Rače, ale začína z Hlavnejstanice, teda v skutočnosti sme to mali asi 90tku. Veľmi nás to však potešilo anasledujúcu sezónu sme už aj ozajstnú Trnavskú stovku pekne prešli. Rozhodlisme sa pokračovať v tradícii Opačnej stovky aj v sezóne 2007 a za odmenu smeschytali v ten pamätný novembrový víkend pol metra snehu v lesoch nadBratislavou a po útrpnej noci (štartovali sme večer) sme to na polceste vzdali.Tretí terajší ročník 2008 bol však úspešný, počasie tentoraz pripravilo síce tiežrekordné podmienky, avšak pre zmenu išlo o extra teplú (novembrovú) noc.Dostali sme sa z Brezovej až do Rače, teda znovu celkovo tak 90km, preto toobčas nazývame „24 hodín“ namiesto zavádzajúceho slova stovka. Stručnepovedané, chceli sme až na stanicu ale po príchode na Biely Kríž sa začalkríž... a znovu sme to skrátili do Rače. Ale budeme skúšať znovu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Žijeme v dobe, keď každý kto na to má sa nechá vyvliecťsprievodcami do výšky 8000m. Na lyžiach sa prechádza pólmi v divokýchpodmienkach, plavci v neopréne sa vrhajú dole vodopádmi pre istotu lensamotní bez nejakých prekážajúcich lodí, skrátka blbne sa všade a voveľkom štýle. Preto si myslím, že nejaká 90-100km prechádzka cez dve-tri krčmy pokrásnom jesennom lese opisovaná v blogu je vec obyčajná, nepovažujem sakvôli nej za nijako zvláštnu osobu a osloví to nanajvýš svoj okruhzáujemcov.

Tohoročná akcia sa začala v plnom podvečernom autobusez Bratislavy do Brezovej pod Bradlom, takže sme si dve hodiny postáli.Nevadilo. V Brezovej už po tme nastal prvý bod programu, rozsiahlenasávanie tekutín v pohostinstve. Pred dlhou cestou autobusom by sa to určiteneoplatilo :) Večerný štart bol zvolený s cieľom najprv absolvovaťpochodovú noc, pretože to je istota – preflámovanie noci má každý z násmnohokrát overené a prejdenie 50km tiež. Druhá náročnejšia etapa sa potomvykoná za bieleho dňa a bližšie k cieľu, prípadné stroskotanie saľahšie prežije. A je dôvod stále postupovať vpred... domov...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyrazili sme piati, my dvaja kmeňoví pôvodcovia myšlienky a trajanám pomerne neznámi ale skvelí spolupútnici, ktorí sa dozvedeli o akciia rozhodli sa pridať. Na konci Brezovej odbočujeme vľavo hore lesnouasfaltkou smerom na Dobrú Vodu. Pridáva sa k nám akýsi neznámy vlčiak,neznámo odkiaľ. Je pokojný, podchvíľou sa chce hrať, dvíha konáre a nosínám ich v túžbe aportovať... nakoniec s nami príde až do pohostinstvav Dobrej Vode, kde je vyhodený von, po našom vysvetlení že my psa nemáme.Pridáva sa k ľuďom kdesi vonku a po chvíli ho už nevidno.A pritom až v nasledujúcom úseku, bez dobrotivého ochranného psa, sazačne nočné besnenie krochkajúcej zveri. Nočný les pod hviezdami je nad DobrouVodou pokojný, na ročnú dobu až nepríjemne teplo a sucho. Pohostinstvo doneskorého večera ponúka neskutočne dobrú pizzu a miestni štamgasti hrajúa spievajú na gitare. Až po nejakom čase tú hru kruto narušujereprodukovaná hudba, čo sa dá robiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalší nočný úsek je v pohode, na čele má každý lampu,nesiem si aj v ruke ďalšiu a ešte jednu rezervnú aj s baterkamiv malom ruksaku. Je možné niesť lampu v každej ruke a zároveň nahlave, človek síce vtedy vyzerá ako vysvietený kamión na diaľnici, avšakv zložitom teréne to zvyšuje komfort chôdze a vidno kam šlapem. Aleobčasnému padnutiu do bahna pod hrubou vrstvou lístia to aj tak nezabránilo. Trikrátbehom noci sa veľmi blízko ozvali kričaním divé svine, v jednom prípade sahúština pod cestou triasla a niečo pobehovalo dookola. V počtepiatich „osvietených“ osôb pokope sme zostávali pomerne pokojní.

Možno to nie je pravidlo, ale zdá sa mi, že behom každejtakejto turistickej noci sa musí aspoň raz zablúdiť. A keď už človekviac-menej celú trasu pozná, tak modifikovaný Murphyho zákon znie: ak zablúdiťna známej trase, tak najlepšie na úplne najznámejšom alebo najjednoduchšommieste :) V tomto prípade to bol prechod cez kopec, od stanice Bukovásmerom nahor, tam križuje poľná cesta a od nej zase dole do chatovejoblasti. A tam sme skončili... podaktorí z nás tadiaľ prešli predtýmviackrát a nič podozrivé si nevšimli. Dodatočne mi to pripadá, že sme celútúto jednu nočnú hodinu strávili hľadaním na území o rozmere tak iba 1 x 1 km, v ruke dve mapy,dva kompasy a dva bežiace prístroje GPS, ukazujúce na svietiacom displejinašu polohu na mape :) a bolo to aj tak aj tak – bezradné. V ceste námstáli močiare, husté kríky, alebo strmá cesta do kopca tam, kde už mala byťnaopak prudko z kopca.

Celkovo bola noc v lese pod hviezdami veľmi romantickáa u mňa osobne sa žiadna potreba spánku celú noc nedostavila, hocibežne dokážem odpadávať v zime už o siedmej večer. Ostatní si tiežakosi nesťažovali. Zrejme to má na svedomí nepretržité kráčanie a prírodnývzduch. Očakával som aj spánkovú krízu ďalší deň popoludní, tiež sa všaknedostavila. Ďalší večer som už bol v posteli a vyspal sa. Telo siteda tentoraz akosi nevšimlo, že mu vypadla jedna noc. Avšak myslel som na tov príprave. Zopár večerov predtým som zrušil všetky menej dôležitéaktivity a ležal občas aj 12 hodín pod perinou. Okrem spánku je ešte pretakýto výkon dôležité vyraziť s nestresovanou hlavou, úplne odložiťpracovné a iné problémy a sms-kovať výlučne za účelom produkovaniareality-show pre kamarátov, nech napäto sledujú ako nám to ide. Kráčanies hlavou plnou problémov pridáva do batožiny kilogram za každý problém. Čosa týka fyzickej prípravy tak bola v podstate nijaká. Dve služobné cestynáhodou a naschvál po sebe plus rodinný program premenili dva predstovkovévíkendy a okolité dni na sediace víkendy. Pri superšportových akciách(behy, šlapanie, atd.) však údajne platí pravidlo, že záleží hlavne na tomkoľko toho človek zvládol za celý doterajší život dokopy a nie koľkotrénoval týždeň predtým.

Keď sa začína šlapať v Brezovej navečer, tak vždy okoloAmonovej lúky nás zastihne svitanie. Veď Amon súvisí s božstvami slnka. Je to potompo dlhej noci zvláštny pocit kráčať po lese bez potreby svietiť si. Človek zadlhú noc odvykne. Trnavská stovka sa koná nie dlho pred letným slnovratoma noc je pri nej krátka. V našom jesennom prípade je to opačne.Raňajky pod Vápennou nám ovlažil víchor a dážď. Trvalo to však iba počasprechodu Vápennou, zrejme aby bol dojem z tohto skalnatého hrebeňa čonajsilnejší. Skoro ráno sme išli okolo skál, v ktorých strašne hučalvietor ako atlantický morský príboj a vrhal proti nám dažďové kvapkyzdola, akoby z morských útesov. Bolo to veľmi romantické, avšakv neromanticky moknúcom oblečení.

Po prejdenej noci nás traja noví spolupútnici opustili,stačilo im a pokračovali sme ďalej dvaja v kmeňovej zostave. AjTrnavská stovka robí reklamu možnosti prejsť iba svoj nočný úsek, aby si menejblázniví účastníci mohli vychutnať romantiku nočného prechodu a blúdenia. PriTrnavskej stovke je to však úsek druhý, kde sa dá stretnúť v temnote mnohounavených zombies s čelovými lampami, ako sa odovzdane po celomprešlapanom dni posúvajú vpred a podaktorí vzad.

Vápenná je všeobecne krutý kopec, skalnatý terénproblematický pre unavenejšie nohy, avšak vrcholový pobyt je vždy romantickýa krásny s výhľadom. Zostup na severozápad je krutejší ako výstupa potom zo Sološnickej doliny jedno dlhé stúpanie. Za ním je už krajinavýškovo pomerne rovná. Na Čermákovej lúke nás víta kamarát, ktorý sa rozhodolísť s nami do cieľa tých posledných asi 30km. Odtiaľ až po Pezinskú Babu jedivoký horský hrebeň (teda divoký relatívne v rámci svojich 700m výšky),začínajúci kolmým výstupom na Skalnatú. Vtedy si už psychologicky vypomáham mp3do uší v rytme pomalších krokov. Zo Skalnatej je vidno v diaľkeabsolvovanú Vápennú a za ňou na obzore Záruby, za ktorými kdesi ďalej jeDobrá Voda. Pezinská Baba poskytuje reštauráciu, kde v danom stave vychutnávameaj takú klasiku ako je polievka. Vraciam sa k mojej zvláštnej kombináciicola a čierny čaj. Jedno prinesú ľadové, druhé horúce a po zliatídohromady je z toho nebezpečný tonik s teplotou, ktorá umožňuje hneďsa poriadne napiť a nie nad tým unavene sedieť a olizovať.

Cesta z Pezinskej Baby na Biely Kríž smerom doBratislavy je výškovo mierna a v mojom prípade akoby „parkový výlet“keďže nespočítam koľko krát som ju prešiel. Pešo je štandart na Biely Kríž 4hodiny, rekreačným behom to robím za 2 hodiny. Počas cesty sa zotmie a užtoho začínam(e) mať trochu plné zuby. Hodinky na počudovanie ukazujú že idemesvižne v norme, subjektívne však u mňa začína prichádzaťk relativistickým efektom a časopriestor sa neobyčajne zväčšuje, trváto a trvá. Dá sa to však prekonať. Pred Bielym Krížom robíme prvú zastávku takakosi mimoriadne po ceste... neďaleko v tme dlho trčí skupina so svetlamia nehýbu sa. Nachádzame tam partiu cyklistov, ako v mohutnom blatemárne hľadajú jednu vypadnutú súčiastku.

Keď už sú podaktorí doma pri mobiloch zvedaví ako zvládameposledných 7km pred mestom, prechádzame v podstate cez územia mimosignálu. Akoby pod lampou bola tma :) Na Bielom Kríži svieti maringotkas bufetom, mám ju veľmi rád, avšak v tomto stave by zastavenie tamznamenalo, že tam už možno aj kosti zložím. Prichádza na mňa zopár veľmidivných stavov, po zjedení kúska čokolády však okamžite zmiznú. Takže zrejmeide o nedostatok cukrov, OK, šlapem veselo ďalej. Posledný taký divný stavnastane, keď v diaľke vidím električky. Nebodaj k nim nedôjdem?Rozčuľuje ma pocit, že keby sme šli 80 tak to na mňa určite príde tiež 5kmpredtým, keby 70 tak asi tiež 5km predtým. Veď ako inak?

Cieľ je krásna vec a po takejto akcii akoby človek napár dní odložil určitú hladinu civilizačných stresov a trvá niekoľko dníkým ma zachvátia obvyklou intenzitou. Niečo podobné som tiež zažil, keď somtoto leto prvý raz v živote daroval krv. Akoby zo mňa vytieklo aj čosiduševne negatívne. Dúfam že to pred podaním pacientom odfiltrovali...

Po nastúpení do večernej električky radšej hodnú chvíľu eštestojím, chodidlá preliezajú mravce a odkusujú všetko zbytočné. Priprestupovaní na ďalšiu električku sa za ňou dokonca rozbehnem asi 200m, vertemi že to bežím len z čistého zúfalstva pri pomyslení, že sa posteľo 20 minút odkladá keď mi ujde pred nosom :) Nohy síce zaboleli ale nieslima, telo z neznámych príčin ešte stále fungovalo, električku som dobehol.Doma mierny alkoholický stav, skúšam zo zvedavosti zázračnú elektroniku: tlak118/78, teplota +38,1 zaliezam. Ráno nič zvláštne, len chodidlá po celej plochetrocha citlivé. Cestou do mesta s partiou do kina a na drink obvyklárýchla chôdza, ale jaj, v centre na námestí drobné hrboľaté dláždenie a nanohách „mestské“ poltopánky so supertenkou podrážkou. Chodidlá mapujú každýkúsok žulovej dlaždice a spomalujem v protivetre. Kino som akotakstihol.

Čo sa týka obuvi, tak na extrémne chodenie používam zásadneľahké teniskové obutie. Kedysi dávno som si myslel že na túru sú potrebné„turistické“ topánky a pretrpel som tisíce otlakov. Áno, v poloháchnad pásmom lesa po žulových skalách je možné sa vybrať na výlet jedinev poriadnych botách, ak človek nechce prísť nazad bosý ako tibetský mních.Tiež v zime a snehu. Avšak pri malokarpatskej stovke sú to ľahkétenisky. Pozor, spodok musia mať hrubý (aj široký a mäkký) a vrch naopaktenký ľahký. Je veľa úžasne vyzerajúcich tenisiek, ktoré sú konštruovanéopačne: podrážka pomerne tenká a zhora na nohe našité hrubé vrstvy nepriedušnéhomateriálu. Tajný patent: každých 20-30 km vymením ponožky. Takže nakoniec veľmidrzo oznamujem: otlaky nemám. Len mierne citlivé chodidlá po celej ploche.Niekto nemá po 90-100km otlaky, niekto vie chodiť bosý po žeravom uhlí. To zasja neovládam. Sme ľudia rôzni :)

Ešte azda niečo k výstroji a zásobám. Tentoraz somsi zobral naozaj malý ruksak. Tenká vetrovka sa dá zložiť do malého vrecúškaa dáždnik je lepší než pršiplášť, pretože pri výkonnom šlapaní je podpršiplášťom človek sparený a mokrý rovnako, ako keby ho nemal. No ale na vetre je aj dáždnik k ničomu... Pomohlo námsamozrejme aj pomerne teplé počasie.

Zvyšok ruksaku zabrala predovšetkým voda. Vzal som dve 1,5Lfľaše s bohatou minerálkou. Čistú vodu tentoraz nie. Potom rôzne čokoládya tak, pol kilogramu tmavého chleba a syr na raňajky v lese. Akokedy, výber býva rôzny. Experimentálne som zaradil do jedla „konzervu“, dokoncapaštétu, ja taký čo mi chutí ovsená kaša. Došiel som k záveru, žev extrémnejšej situácii skúsim povzbudiť aj tie najdávnejšie pudy.Kacírsky poviem že to aj zdá sa funguje. Deň a noc neustále pojedaťčokolády a inú podobnú energiu to už ku koncu nie je príjemné. Pitie sazačalo v pohostinstve v Brezovej. Teda mám na mysli nealkoholicképitie. Ďalej Dobrá Voda, ale to už sme prešli na slabšie pivo. Energia. PredVápennou a na Čermákovej lúke je prameň. Pezinská Baba tam je reštauráciaa tam po naťahaní tekutín do žalúdka som zvolil na posledných 20km taktikupower play, naľahko bez ťažkých fliaš s vodou. Horšie je to cez leto, naTrnavskej stovke začiatkom júna mi vychádza spotreba jeden liter vody na desaťkilometrov ako akési minimum, radšej viac. Dá sa ísť na výlet 30km a ničmoc nepiť nejesť. Aj na dlhšie. Ale pri stovke nám potom posledné desiatkykilometrov spočítajú, čo sme od začiatku nedopili a nedojedli. Tiežv tomto prípade neodporúčam žiadnu diétu za účelom schudnutia! Diétu trebadržať v práci pri počítači, na takejto akcii na ňu radšej zabudnite,z bezpečnostných dôvodov. Sám som zažil zopár situácií, aj v zime nasnehu, keď zasvietila červená kontrolka o akej sa civilizovanému človekus keksami pred televízorom nikdy ani nesnívalo a telo vyhlásilo shutdown.

Myslím že aj tento príspevok už má najvyšší čas skončiť,dĺžkou sa začína podobať na tému ktorú opisuje :)

Fotoreportáž s výstižnými zábermi pripravil Peter (7MB) http://petervojtek.eu/T100/t100-2008.pdf

Tu si možno prečítať nielen o Trnavskej stovke - http://aladin.elf.stuba.sk/~soula/mkd/

Juraj Štefanovič

Juraj Štefanovič

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Fotografie, aktivity, cestovanie a putovanie. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu